Plán záchrany

Adam a Eva žili - z pohľadu plynutia času na Zemi - veky v raji. Ich vzbura a pád ohrozil nielen ich samotných, ale všetko a každého, kto sa dostal do ich sféry vplyvu. Deštrukčná sila hriechu je veľmi veľká a odolať jej si vyžaduje obrovskú vnútornú silu ale aj vedomie toho, prečo nie je správne prepadnúť tomuto ťahu do tmy. Adam a Eva - najmocnejšie bytosti svojho druhu nedokázali odolať vábeniu hriechu a dnešní ľudia hriechu absolútne prepadli.

Pri vyhnaní z raja Boh zasľúbil, že príde Záchranca, ktorý zničí diabla a napraví to, čo sa pokazilo. Adam a Eva žili v presvedčení, že tým zasľúbeným záchrancom je ich prvorodený syn Kain. Ale Kain zabil svojho brata Ábela a po tomto čine odišiel od svojej rodiny a založil si vlastné sídlo – mesto, ktoré pomenoval po svojom synovi Hanoch (iné názvy Henoch, Enoch). Adam s Evou pochopili, že Kain nie je ten, ktorý ich má zachrániť.

Muselo prejsť veľmi dlhé obdobie – 4000 rokov, kým sa objavil skutočný záchranca – Boží Syn Jehošua ha-Mašiah – Ježiš Kristus.

4000 rokov je dlhá doba. Čo sa za ten čas udialo na Zemi pod taktovkou Adamitov (= potomkovia Adama a Evy)?

• Vznikla vyspelá civilizácia so zabehnutým spoločenským, právnym a ekonomickým systémom.
• Objavili sa prvé umelecké diela (napr. Epos o Gilgamešovi); úroveň vedeckého bádania dospela k významným objavom.
• Došlo k zrodu rasy, ktorá vznikla krížením detí Adama s bytosťami, ktoré sú v Biblii pomenované ako Synovia Boží, alebo aj Strážcovia. Táto rasa krížencov bola nazvaná NEFILIM (= mn. číslo, jed. číslo NEFIL).
• Došlo k svetovej potope, pri ktorej sa z Adamitov zachránil iba Noach s rodinou.
• Z Noachovho rodu sa v línii jeho syna Šema v priebehu stáročí vyprofiloval národ, nad ktorého existenciou držal ruku Stvoriteľ. On nazval tento národ menom Izrael (hebr. Jisra-el) = Ten, ktorý sa dohaduje, zápasí, má spor s Bohom. Toto meno dal Boh Jakobovi, vnukovi Abraháma, ale jeho význam je zrejme omnoho hlbší: národ Izrael je priamym genetickým potomkom Adama a Evy a práve títo rajskí ľudia mali spor s Bohom a nielen oni dvaja, ale všetci ich potomci poznačení hriechom a odmietnutím Boha.
• Vyvolený národ Izrael obdržal Boží Zákon. Sú to prikázania, ktorých dodržovanie suplovalo neprítomnosť vnútorného prepojenia medzi Adamitmi a Stvoriteľom. 
• Vzniklo kráľovstvo Izrael, neskôr Judské kráľovstvo a prišiel čas, aby sa na scéne objavil zasľúbený Záchranca.

Plnosť času

Stvoriteľ v raji zasľúbil svojim ľudským deťom, že vyrieši ich problém: pošle niekoho, kto zničí hada, ktorý ich strhol do pádu. A tiež povedal, že to bude dieťa - potomok Evy. Preto po narodení Kaina museli byť Adam a Eva presvedčení, že toto je ono! Prišiel čas ich rehabilitácie a návratu domov. Ale prežili obrovské sklamanie a muselo prejsť veľa času, kým sa narodil ten pravý Spasiteľ.

Rodokmeň Ježiša Krista siaha až k Adamovi. V dobe, keď sa Ježiš syn Jozefa narodil, mnoho – ak nie všetky – izraelské rody mali vedomosti o svojom pôvode, ktorý siahal až k rajským ľuďom. Nebolo to nič výnimočné. Preto sa v hebrejčine človek označuje pojmom adam – podľa svojho praotca.

Prečo muselo prejsť toľko tisícročí, kým prišiel zasľúbený Spasiteľ?

Je nutné si uvedomiť, že 4000 rokov je dlhá doba iba z nášho pohľadu. Kým boli Adamiti dlhovekí – čo trvalo ešte aj krátko po potope, 4000 rokov by bola doba len medzi niekoľkými generáciami. Je pravdepodobné, že tento čas bol potrebný ako pre prípravu plánu spasenia v nebi, tak aj na Zemi.

Na Zemi sa rozmnožila ľudská populácia, vznikli ďalšie kultúry v rôznych častiach zemegule. Noachovi traja synovia Šem, Cham a Jafet sa rozišli po zemi a dali základ vzniku ďalších centier civilizácie: Cham a jeho deti pôsobili v Egypte a v severnej Afrike, Jafet sa usadil v Stredomorí a Šem ostal verný Mezopotámii. Aj keď Noachovu vieru nasledoval len Šem, aj deti Chama a Jafeta boli potomkovia rajských ľudí.

Prešlo cca 2000 rokov od potopy a v oblastiach Mezopotámie a krajín okolo Stredozemného mora vznikli vyspelé kultúry. Rím vládol železnou rukou nielen v dnešnom Taliansku, ale vo všetkých podrobených územiach. Jej hranice v dobe najväčšieho rozmachu (okolo r. 117 po narodení Ježiša Krista) tvorili Mezopotámia, Egypt, dnešné Španielsko, Veľká Británia, Podunajská nížina, Arménsko a až po Kaspické more. Je to nepredstaviteľne veľké územie a to, že bolo pod jednou správou, umožnilo bezproblémové šírenie kresťanskej zvesti o narodení a obetovaní sa Spasiteľa. Všetci potomci Adama a Evy, ktorí žili v tej dobe na týchto územiach, mali možnosť dozvedieť sa o záchrane, ktorá prišla v osobe Ježiša Krista.