Čo je človek

My, ľudia, sme nesmierne zložitá komplexná štruktúra. V našej materialistickej kultúre sme vedení od narodenia k tomu, že sme len biologické stroje obdarené vedomím, ale ľudská bytosť je prioritne energetická bytosť, tvorená energetickými poliami rôzneho charakteru a rôznych schopností. Aj samotné náboženstvo učí, že človek má telo, dušu a ducha. Je to axióma, s ktorou už ale nevieme ďalej pracovať.

Človek nemá dušu, človek JE duša. Naše fyzické telá sú darom, s pomocou ktorého sme schopní existovať a interagovať v hmotnom vesmíre. Adam a Eva by nedokázali žiť v nebeskej oblasti, pokiaľ by neboli v prvom rade duchovné = energetické bytosti. Museli byť mimoriadne mocní, aby dokázali v duchovnom svete existovať vo svojich hmotných telách. 

Výskum zahraničných odborníkov odhaľuje:

Ľudské telo je energetický balík idiomateriálnych procesov. Znamená to, že my sme myšlienka a hmota spolu v bioelektronickej matrici, ktorá vyjadruje hologramickú (hmotnú) formu tela ako "základnú, podstatnú", ale tiež môže vyjadrovať množstvo rozličných rezonančných harmonických tiel, z ktorých niektoré dokážu prevziať formu avatara (alebo byť zdvojené do počítačovo-generovanej formy avatara) a rozšíriť si "uhol pohľadu" (POV- point of view) hoci sú stále pripútané k "základnému" telu. Formu avatara si môžeme predstaviť ako skalárne pásmo informačného poľa s nejasnými hranicami ale definovateľnou formou.

Od príchodu Adama a Evy na našu planétu uplynulo cca 6000 rokov a za tú dobu – hlavne po svetovej potope – došlo k veľmi silnej degenerácii ich potomkov. Skrátil sa vek dožitia, zmenili sa životné podmienky na zemi, deti rajských ľudí pomaly zabúdali na svoj pôvod. A hlavne – došlo k absolútnemu miešaniu sa pôvodných pozemšťanov s Adamitmi. V našej dobe pravdepodobne neexistuje na zemeguli človek, ktorý by nemal medzi svojimi predkami niekoho z Adamových potomkov. 

Za tie tisícročia sme spadli na úroveň živočíchov. Uspokojujeme takmer výhradne len svoje telesné potreby a tí spomedzi ľudí, ktorí hľadajú "duchovno", väčšinou nevedia - ako sa hovorí - kde je sever. Málokto hľadá svoj skutočný pôvod, lebo pri tomto hľadaní musíme riešiť prvotne svoj hriech. Môžeme sa znovu stať prioritne duchovnými bytosťami - vďaka obeti Božieho Syna. Deje sa to transformáciou, ktorú nazývame znovuzrodenie.

Znovuzrodenie

Pojem znovuzrodenie môže byť pre mnohých ľudí veľmi mätúci. Čo si pod týmto pojmom predstaviť? Ako je možné narodiť sa znovu? Už samotný pojem "znovuzrodenie" evokuje to, že ide o stav, ktorý už raz bol a má sa znova udiať. Kto sa môže znovu narodiť? Jedine ten, kto už žil a potom umrel. 

Pre pochopenie tohto javu sa musíme vrátiť do doby, kedy naši prarodičia žili ešte v raji. Tam Adamovi povedal Boh: "Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš." Vieme, že Adam - na podnet Evy - neposlúchol a obaja siahli po zakázanom ovocí. A vieme tiež, že nepadli mŕtvi na zem, "iba" sa schovali pred Bohom, ktorý ich v raji vyhľadal. Čo sa teda stalo s nimi? 

Veľmi vzdialene to môžeme prirovnať k tomu, keď stratíme nabíjačku od mobilu a nemáme k dispozícii žiadnu inú, ktorá by sa hodila. Náš mobil sa vybije a je nepoužiteľný – aj napriek tomu, že ako softvér tak aj hardvér sú v poriadku. A pokiaľ nezoženieme kompatibilnú nabíjačku, mobil je nám nanič. Je to len prázdna schránka, bez "šťavy"!  

Podobne Adam a Eva stratili svoju životnú energiu v okamihu, keď sa odpojili od Zdroja svojej energie - od Boha. A stratili aj svoju kompatibilitu s Bohom; hriech, ktorý nechceli riešiť, im zablokoval prístup k zdroju života. Aj keď ešte žili na zemi stáročia, vedeli, že príde čas, kedy im dôjde energia a oni zomrú. Fyzické telo zanikne a ich energetické telo nebude nikdy také mocné, celistvé a žiarivé, ako v raji.

Jedným z najšokujúcejších svedectiev 20. storočia, ktoré opisuje, ako Boh dosiahol obrátenie a duchovný rast v ľudskej duši, je nepochybne príbeh Jacquesa Fescha (1930-1957), mladého Francúza, ktorý zomrel v roku 1957 pod gilotínou. Ide o príbeh mladého muža, ktorý sa prepadol až na dno spoločnosti. A vtedy, keď už nebola nádej, našiel záchranu. Výňatok z knihy:

Jacques Fesch vyrastal na predmestí Paríža ako najmladšie dieťa bohatej rodiny. Otec bol riaditeľom banky, ateista a cynik, ktorý sa vôbec nezaujímal o svoje deti. Matka bola nábožná a charakterná žena, ale zároveň bola taká uzavretá do seba, že nebola schopná viesť rodinu a darovať jej potrebné teplo a zázemie. Zanedbaný rodičmi bol teda Jacques už ako dieťa ponechaný iba na seba. "Moji rodičia si nerozumeli a to sa odrazilo v neznesiteľnej rodinnej atmosfére. U nás neexistovala vzájomná úcta a láska. Boli sme monštrá egoizmu a pýchy."